Navigácia

Výber jazyka

  • Slovensky
  • English
  • Magyar

Obsah

História obce

Názov obce

Pôvodný názov obce možno najlepšie poznať podľa jeho historických záznamov. O obci Dolné Orešany sú známe tieto záznamy: Gyos nunc vocata, olym vero Solyumus nuncupata (1235-1270, 1363/1364), Gyows 1296, villa Nucum Slavonicalis 1390, Oresya 1420, Oressaan a.n. Diosffalu 1437, Thothdyos 1438, Dolne Oressany, maďar. Alsódiós, nem. Unter-Nussdorf, Windisch-Nussdorf. Názov obce vznikol zo živého ľudového mena obyvateľov Orešane a to od úžitkového stromu orech. Motiváciou bola iste skutočnosť, že pôvodní obyvatelia strom orech hojne pestovali vo svojich záhradách, sadoch, vinohradoch a že sa mu tam darilo. Neskôr k nemu pribudol orientačný prívlastok Dolné (vzhľadom na susedné Horné Orešany). Zaznamenané sú aj nedomáce názvy, a to Dios z maďar. diós "orechový", názov latinský Nucum od nux, nucis "orech", pri ktorom je prívlastok Slavonicalis, t.j. Slovenské a napokon bol známy aj nemecký názov Nussdorf od Nuss- "orech" a -dorf "dedina, obec". Maďarský i nemecký názov mali tiež pri sebe prívlastok Slovenské (maďar. tót- a nem. Windisch-). Ako vidieť, maďarský, nemecký i latinský názov je prekladom ľudového slovenského názvu a teda všetky tri možno pokladať za úradné. V latinskom zázname je zmienka, že niekedy sa pôvodná obec Orešany nazývala Solyumus, t.j. Smolenické s tým, že pôvodné Orešany patrili panstvu Smolenice.

Kedy vznikli Dolné Orešany

Jednou z hlavných podmienok trvalého usídlenia sa ľudí v lokalite je voda. Jednak pitná voda ako podmienka ľudskej existencie, jednak úžitková, nepostrádateľná pre hospodárske potreby. Túto základnú podmienku života lokalita dobre spĺňala. Preto možno predpokladať, že obdobie najstaršieho osídlenia v lokalite je oveľa staršie ako prvý písomný doklad o nej. Dokazuje to aj zápis na najstaršej uchovanej listine so záznamom o našej obci, kde je pri GYOS, ako sa v tomto čase v latinsky písaných listinách nazývala lokalita, charakteristika OLYM VERO NUNCUPAT, teda dávno známa osada.

Pravidelnejšie písomné pramene o lokalitách v Uhorsku sa začínajú vystavovať až v poslednej štvrtine 12. storočia, kedy vznikla kráľovská kancelária a pri arcibiskupstvách a kapitulách pôsobili tzv. hodnoverné miesta. Tieto začínajú vystavovať alebo iba potvrdzovať, teda robiť hodnovernými listiny, určené na dokázanie a obhájenie majetkových práv k daným lokalitám.

Stredoveké písomné doklady viažuce sa k obci súvisia s panstvom patriacim k hradu Červený Kameň, pretože chotár obce bol súčasťou tohto panstva. Jednotlivé panstvá v krajine predstavovali správne útvary, ktorých bolo v každej stolici niekoľko. Sídlom panstva býval hrad, ktorý bol hospodárskym, administratívnym, súdnym a vojenským centrom majetkov určitého vlastníka, ktoré ležali popri sebe a tvorili zväčša celistvý územný komplex.

Najstarší zachovaný písomný doklad o Dolných Orešanoch je z roku 1235 v listine, ktorá uvádza súpis majetku patriaceho k panstvu Červený Kameň, ktorú vydala ostrihomská kapitula ako hodnoverné miesto. Územný majetok panstva Červený Kameň dostala do vena Konštancia, dcéra uhorského kráľa Belu III. koncom 12. storočia a dala na ňom vystavať hrad Červený Kameň. Hrad v stredoveku vystriedal niekoľko majiteľov, ale pre Dolné Orešany zostalo až do konca poddanstva zemepánskou vrchnosťou panstvo z Červeného Kameňa. Od 17. storočia patrila dedina k časti tohto panstva, ktorá bola spravovaná z kaštiela v Suchej nad Parnou.

Dolné Orešany v stredoveku

Možno predpokladať, že v 12. storočí boli na území obce ešte prevažne lesy. Obyvateľstvo, ktoré sem prichádzalo ich musleo najprv postupne klčovať a na uvoľnenom mieste vysádzalo vinič, v nižších polohách sa dorábalo obilie. Doklady o pestovaní viniča na malokarpatských svahoch sú už z 13. st. (1270 okolie Trnavy, Modra).

V roku 1241 sa dolu Považím a Trnavskou rovinou prehnal lúpežný nájazd Tatárov. Po tatarskom vpáde, počas ktorého bolo obyvateľstvo krajiny zdecimované, pozývajú uhorskí králi už aj do redšie obývaných vidieckych oblastí na doosídľovanie “hostí” z nemeckých krajín. Lokality na južnej strane Malých Karpát patrili k tým, ktoré boli takto kolonizované už v 14. storočí. Príchodom nemeckého obyvateľstva sa tieto dediny stávali dvojjazyčné, slovensko-nemecké. Odhaduje sa, že na celom Slovensku vtedy žilo okolo 80 000 nemeckých “hosťov”.

Veľkú zásluhu na rozvoji vinohradníctva v našej oblasti mala Margita, dcéra nemeckého cisára Henricha, manželka Ľudovíta Štefana, kniežaťa Slavónie. Štrkovitú pôdu pod Malými Karpatmi, svojim zložením a polohou podobnú pôde za Rýnom, dala vysadiť viničovými štepmi z Nemecka a na ich obrábanie pozvala nemeckých vinohradníkov. Chýrne orešanské červené víno sa oddávna pestovalo na honoch, ktoré si doteraz zachovali nemecké názvy, ako napr. Mitterchelingy, Oberberg, Vorberg, Leftek, Purberg.

Z roku 1393 je dochovaný dokument, v ktorom sa nariaďuje Žigmundovi Ulrichovi z Wollfurtu (z Červeného Kameňa), aby neprekážal trnavským mešťanom pri obrábaní viníc, ktoré ležia na území hradného panstva Červený Kameň a aby mohli z tohto územia doviesť svoje víno podľa zvyku zachovaného oddávna. Oddávna znamená, že na panstve Červený Kameň, do ktorého naša lokalita patrila, museli byť vinice “dávno” už pred uvedeným rokom, aby ich víno mohlo byť predmetom sporu.

Aby sme si vedeli predstaviť život dedinského obyvateľstva v tomto období, pripomeňme si dobové pomery. Keďže naša lokalita patrila územne k hradu, obyvateľstvo dediny tvorili “hradskí” poddaní. Boli úplne závislí od svojho zemepána, podliehali mu aj súdne. Poddaní nemali právo disponovať s pôdou a majetkom. Voči zemepánovi mali povinnosť robotovú (robotovali podľa vôle alebo požiadaviek zemepána), naturálnu (panstvu sa platili deviatky, cirkvi desiatky, deviatok-deviata desatina z úrody) a peňažnú. Okrem toho mali poddaní povinnosti voči kráľovi, “korune”, najmä daňové (portálna daň) a vojenské. Daň kráľovi bola zavedená v čase vlády Karola Róberta, v prvej polovici 14. storočia. Nazývala sa portálna (od latinského slova porta, čo znamená brána, vráta). Daň odvádzal každý, kto mal dom. Za dom sa považovalo také stavisko alebo staviská, do ktorého viedla brána – vráta, cez ktoré mohol prejsť voz naložený senom alebo obilím. Od takýchto vrát sa platievalo celých 18 denárov ročne.

Nemeckí “hostia” dostávali pri príchode osobitné výsady, napríklad určený počet rokov neplatili dane, dostali dedičný lán pôdy (okolo 12 ha), s ktorou mohli voľne disponovať. Organizáciou dosídľovania poverený “hosť” dostal osobitné výhody ako dedičné richtárstvo, tretinu dávok obyvateľstva, právo na nezdaniteľnú krčmu, jatku, mlyn alebo inú prevádzku, podľa charakteru lokality. Aj po uplynutí určeného počtu rokov, keď už aj títo poddaní odvádzali zmluvne stanovené finančné, niekedy i naturálne dávky, bolo ich postavenie voči vrchnosti dôstojnejšie oproti pôvodnému domácemu obyvateľstvu. “Hostia” nemali robotné povinnosti, predstavenstvo takejto obce malo nižšiu súdnu právomoc, mohli si spoločne postaviť kostol a i.

Rôznorodé povinnosti domácich poddaných, ktoré mali zvykový ráz a nezachytávali sa písomne, sa ľahšie “upravovali” podľa požiadaviek vrchnosti. Skutočnosť, že “hostia” dostávali svoje výsady a výpočet povinností častejšie písomne, vysvetľuje, prečo sa v zachovalých dokumentoch stretáme najmä s nemeckými priezviskami, čo niekedy vedie k domnienke o výlučnom nemeckom ráze spomínanej lokality.

Možno predpokladať, že obyvateľstvo obce v tých časoch bolo zmiešané, nemecko-slovenské. Nemecká komunita musela byť dosť silne zastúpená vzhľadom na výrazný nemecký vplyv v odbornej slovnej zásobe, zastúpenie nemeckých priezvisk v dokumentoch týkajúcich sa obce a iné znaky. Na druhej strane počtom obyvateľstva museli byť dosť výrazní aj Slováci, keďže z tých čias zachované dokumenty nazývajú našu obec aj ako Slovenské Orešany (Windisch Nussdorf, villa Nucum slavonicalis).

Od konca 14. st. uvádzajú niektoré pramene dvoje Orešian: dnešné Dolné Orešany sa uvádzajú ako Slovenské Orešany a Horné Orešany ako Nemecké Orešany (Deutsche Nussdorf, vila Nucum Theutonicalis). Avšak, ako sme spomenuli, názvy častí chotára, názvy náradia, jedál, gotický kostol zo 14. st., jeden z atribútov obce, ktoré zabezpečovalo nemecké právo, nemecké priezviská v urbári z roku 1543 na jednej strane, označenie slovenský v názvoch obce v 15. storočí, čisto slovenský charakter obce v 18. storočí na strane druhej prinajmenšom spochybňuje jednoznačné označenie obyvateľstva ako slovenského alebo nemeckého. Žiaľ, matriky spred roka 1690 zhoreli.

V 14. storočí bol v Dolných Orešanoch postavený gotický kostol, ktorý slúži dedine dodnes. Z roku 1390 sa zachoval doklad o spore viacerých farárov proti vrchnosti, v ktorom je spomínaný “Plebanus do Villa Nucus Slavonicali”, teda farár zo slovenskej osady Nucus, orech.

O živote dediny v týchto dobách môžeme usudzovať aj vzhľadom na jej polohu v blízkosti Trnavy a známej obchodnej cesty. Už v 12. storočí mala Európa sieť obchodných ciest. Najdôležitejšia, ktorá spájala západnú Európu s východom a naopak viedla popri Dunaji, cez Ostrihom, Bratislavu do Viedne. Po celej dĺžke tejto cesty sa vytvárali obchodné strediská. Nie všetci kupci z Balkánu (Orientu, Východu) pokračovali ďalej na Viedeň a do južných miest Nemecka. Časť z nich sa pri Ostrihome preplavila a zamierili buď do bohatých banských miest na strednom a severnom Slovensku, alebo pokračovali ďalej na západné Slovensko. Prebrodili sa cez močariská pri Nových Zámkoch, potom cez Váh pri hrade Šintava a pokračovali cez Farkašin (Vlčkovce) do Trnavy. Z Trnavy viedla cesta na Bukovú, cez Jablonicu na Moravu do Čiech a ďalej až do Nemecka. Keď si predstavíme položenie nášho chotára vzhľadom k obchodnej trase tejto najvýznamnejšej suchozemskej ceste z Uhorska do Čiech, tzv. Českej ceste, je možné, že prostredie obce poskytovalo dobré podmienky na oddych i úkryt v čase nebezpečia.

V polovici 15. storočia zaviedol Matej Korvín daň od komína, teda od každého domu bez ohľadu, či mal samostatnú bránu, alebo viacej domov spoločnú bránu.

V 14. storočí a neskôr už nielen miestni obyvatelia dorábali víno, ale v chotári obce mali vinohrady aj mešťania z Trnavy, ktorí platili za ne vrchnosti (Červenému Kameňu) určenú daň. Okrem vyššie už spomínaného sporu svedčí o tom aj zápisnica z r. 1498, v ktorej trnavský richtár Ján Feurmczwy a senátor Bartolomej Štefl píšu o neoprávnenom vyberaní daní v Modre a v Dolných Orešanoch grófom Tomášom zo Svätého Jura.

V roku 1437 sa v Dolných Orešanoch urodilo 4 800 okovov vína, v roku 1494 4 200 okovov vína. (Staré miery neboli jednotné, boli v nich krajové odlišnosti. Približne možno prepočítať okov na 54 litrov.)

Avšak aj posledné storočie stredoveku malo obdobia tragické pre celú dedinu. V polovici storočia až do roku 1466 tiahnu Slovenskom bratrícke oddiely, v okolí Trnavy, vo Veľkých Kostoľanoch si upadajúce bratrícke hnutie vybudovalo posledný mohutný tábor. Dvadsať rokov vojenských ťažení bratríkovcov na Slovensku sprevádzali javy typické pre vojenské nepokoje – lúpeže a požiare. Jeden z nich zachvátil aj našu obec.

Dolné Orešany v 16. storočí

Niekedy začiatkom 16. storočia, okolo roku 1500, sa Dolné Orešany stávajú zemepánskym mestečkom (zemepánskym tu znamená, že ležia na zemepánskom území na rozdiel napríklad od Trnavy, ktorá bola na kráľovskom území, bola teda kráľovským mestom). Dostávajú nielen právo používať svoj vlastný erb a samosprávne mestské práva, ale aj niektoré hospodárske výhody ako trhové právo s privilégiom štyroch výročných jarmokov. Dolné Orešany sa tak zaradili medzi zemepánske trhové mestečká, ktorých bolo v druhej polovici 16. storočia na Slovensku viac ako 200.

Od tých čias sa konali v Dolných Orešanoch (až do polovice tohto storočia) výročné trhy, a to vždy v utorok po Smrtnej nedeli, v utorok v týždni, kedy bol sviatok sv. Trojice, sviatok sv. Egydia (1. septembra) a sviatok sv. Ondreja (30. novembra). Pre obyvateľov mestečka to znamenalo, že 14 dní pred jarmokom a 14 dní po ňom mohli predávať svoje víno “pod viechou”. Ostatné dni v roku právo predávať víno prislúchalo len panstvu, ktoré si preto držalo v mestečku krčmu a krčmára. Panská krčma bola na konci dediny smerom k hradu Červený Kameň v panskom dome. Víno sa v nej predávalo po celý rok s výnimkou času, kedy mali právo čapovať svoje víno dolnoorešiansky mešťania.

Mestečko v tom čase bolo pravdepodobne blahobytné, ku kostolu pristavilo vežu (1518 – 1521), urobilo klenbu kostolnej lode (1525), bola pristavená oltárna časť kostola (pastofórium) a vymaľovaný interiér.

Každoročne v deň sv. Juraja boli v mestečku voľby šiestich prísažných a títo zo svojho kruhu vyvolili richtára. Prísažní boli (“od najstarších čias”) oslobodení od domovej dani a od obecnej dávky vína. Richtár taktiež, ale ten neplatil ani deviatky vrchnosti, ani desiatky cirkvi.

Mestečko ako celok malo povinnosť odvádzať ročne jednu kadu vína. Každý, kto mal dom alebo vinohrad musel dať od celého domu 8 holbí vína, od pol domu 4 holby, od celého “hoštáka” 4 holby, od pol hoštáka 2 holby. Od vinohradov sa platilo podľa veľkosti v určení 8 holbí, 4 holby a 2 holby.

V roku 1543 poddaní dávajú zemepánovi dávky takto: domáci deviatok, cudzí podľa zmluvne určených dávok (horné a iné poplatky). Toto je ale iba veľmi všeobecná charakteristika poddanských povinností.

K tomuto obdobiu sa viaže aj nález mincí, ktoré sa našli pri kopaní pivnice v obci v roku 1960. Nález zatajili a rozobrali si ho občania. Neskôr jeden z nich, ktorý nechcel vyzradiť ostatných, radšej ostal pre dejiny neznámy, postúpil z nálezu 31 kusov strieborných mincí pre Západoslovenské múzeum. Najmladšou mincou v získanej časti nálezu bol augsburský batzen z roku 1519 a podľa neho možno usudzovať, že nález bol ukrytý koncom 1. štvrtiny 16. storočia. Množstvo a rôznorodosť mincí, kremnický denár, pražské groše, batzeny rozličných rakúskych a nemeckých miest, dávajú usudzovať na blahobyt obce a čulý obchodný ruch v obci v tomto období.

Aby sme si vedeli predstaviť veľkosť obce v tomto storočí, uveďme, že v roku 1543 mala obec 51 poddanských rodín, o 40 rokov neskôr 65 poddanských rodín, čo je v tom čase pomerne veľké osídlenie.

V prvej polovici 16. storočia má obec vlastnú školu, založenú v roku 1543.

Život v obci bol organizovaný podľa nemeckého práva prinajmenej u časti obyvateľstva obce. Dokazuje to napr. príkaz Andreja de Bathor zo 14. sept. 1565 prefektovi a správcovi hradu Červený Kameň, ktorý potvrdzoval, že Katarína má právo platiť za vinicu v predhorí Dolných Orešian zemepánom roky stanovený poplatok a nie deviatok ako od nej panstvo žiadalo. Spor je súčasne dokladom vyspelého právneho vedomia obyvateľov, ktorí v odôvodnených prípadoch si dokázali obhájiť práva, ktoré im ich “vrchnosť” upierala.

V tomto storočí v Orešanoch dorábané červené víno často obdržalo cenu bratislavskej župy. Pochvalne ho spomína aj listina z roku 1579 zachovaná v smolenickom hradnom archíve. Sporadicky sa zachovali údaje o povinne panstvu odovzdanom víne od vinohradníkov z Dolných Orešian, z čoho sa odvodzuje približná produkcia, ktorá v tomto storočí vychádza priemerne okolo 5 000 okovov.

Katastrofálna porážka uhorských vojsk v bitke s Turkami pri Moháči roku 1526 otvorila Turkom takmer na 150 rokov brány do uhorskej krajiny. Následné spory o uhorskú korunu (na úteku z bojiska sa kráľ utopil v močariskách) viedli k vnútroštátnej vojne dvoch kráľov, ktorých si zvolili dve súperiace skupiny uhorskej šľachty. Turecké vojny, vnútorné nepokoje v Uhorsku, viaceré povstania, spôsobili v nasledujúcich dvoch storočiach pustošenie, úpadok a zaniknutie mnohých osád. V roku 1575 sa Turci zmocnili hradu Červený Kameň, lúpili a vraždili v jeho okolí. Lúpežné a vojnové pustošenia neobišli ani našu obec.

Obyvatelia Dolných Orešian preukázali aj v týchto ťažkých podmienkach svoju remeselnícku vyspelosť. Opevnili kostol obranným múrom, zo svojich pivníc prekopali tajné chodby, vzájomne prepojené tak, aby bolo možné ukryť sa v priestoroch kostola. Na niektorých miestach v starej časti dediny sa dodnes zachovali podzemné kryty-chodby, miestne nazývané lochy, ktoré v čase tureckých nájazdov, vojnových a iných nepokojov slúžili obyvateľstvu ako úniková cesta a úkryt.

Od 16. Storočia máme dochovaných viac písomných prameňov týkajúcich sa obce, čo súvisí zo zmenou organizácie hospodárenia na panstve Červený Kameň. V roku 1535 kúpila od Alexeja Thurzu celé červenokameňské panstvo rodina Fuggerovcov, traja bratia a ich synovia, ktorí na panstve zaviedli dôkladnú hospodársku administratívu a jej archívnu dokumentáciu. K panstvu hradu Červený Kameň v roku 1525 patrili (použijúc dnešné názvy): tri mestečká: Častá, Dolné Orešany a Suchá nad Parnou, dediny: Doľany, Klčovany, Košolná, Šelpice, Zvončín, Vištuk, Jablonec, Budmerice, Kaplná, Dubová, Dlhá a polovica Bohdanoviec, päť dnes už zaniknutých osád.

Ďalšie tri dediny panstva – Štefanová, Borová a Píla boli založené neskôr.

V roku 1583 Fuggerovci predali hrad a panstvo Červený Kameň Mikulášovi Pálfymu. Počas nasledujúcich tristo rokov boli v rámci rodu Pálfyovcov zložité prerozdeľovania a zlučovania majetku dedením, ale panstvo takmer na tristo rokov, a samotný hrad až do roku 1945, patrili rodu Pálfyovcov.

Obec v 17. storočí

Aj toto storočie bolo ťažkým storočím pre mestečko. Za povstania Gabriela Bethlena proti cisárovi (1618 - 1626) povstalecké, ale i cisárske vojská pustošili a plienili takmer celé Slovensko. Len v Nitrianskej stolici, do ktorej patrili tiež Dolné Orešany, ľahlo popolom 90 dedín, medzi nimi i naša.

Na fare sa v tomto čase spomína knižnica, ktorá mala 8 kníh napísaných v nemčine.

V 17. storočí sa v dedine usadili tiež habáni-hrnčiari a džbánkari, ktorí predstavovali ďalšiu kolonizáciu dediny. Po bitke na Bielej Hore nastalo v Čechách a na Morave veľké prenasledovanie náboženských bratských obcí huterovských. Tieto sa v roku 1622 hromadne sťahovali z Moravy na Slovensko, kde ich nazývali habánmi. J. Pálfy uvádza, že orešianski Nemci nestrpeli “Čechov” a mali k nim značné výhrady, čo im neustále dávali najavo. Spor sa skončil tým, že sa Česi odsťahovali. S pobytom habánov u nás pravdepodobne súvisí chotárny názov Habánske, ktorým sa nazývajú polia neďaleko dediny smerom na Košolnú.

K tomuto obdobiu sa viaže hromadný nález mincí v pivnici domu Kloknera z roku 1905. Obsahoval 39 strieborných mincí, toliare a poltoliare.

Začiatkom storočia (1615) boli do kostola zakúpené dva strieborné kalichy. V roku 1640 bol v kostole inštalovaný nový drevený organ.

Výsady zemepánskeho mestečka, akými sa honosili Dolné Orešany, boli dvojaké: právne a hospodárske, z právnych napr. voľba richtára a predstavenstva obce (prísažných), súdnu autonómiu, právo slobodnej voľby farára, z hospodárskych napr. právo trhov a pod. Súdna autonómia mala nižšiu súdnu právomoc. Oprávňovala k riešeniu miestnych sporov, majetkových záležitostí, krádeží a iné, netýkala sa hrdelných zločinov podpaľačstva a zbojstva. Osobitným dobovým svedectvom súdnej autonómie mestečka je v strede dediny zachovalý stĺp hanby , ku ktorému boli na verejný pranier pripútavaní previnilci, najčastejšie zlodeji.

V rozvoji mestečka nehrala rozhodujúcu úlohu ani tak miera udelených mestských práv, ako hospodárska prosperita a hospodárska sila obce. Tá buď mohla výsady ubrániť a rozšíriť, alebo pod vplyvom nepriaznivých okolností sa výsady alebo nerešpektovali zo strany zemepána, alebo obec nevládala “prevádzkovať” mestské atribúty napríklad drábov (vo funkcii akejsi dobovej mestskej polície) a iné. Mohol nastať úpadok práv, výsad a slobôd mesta. Takýto nepriaznivý vývoj častejšie postihol zemepánske mestečká ako kráľovské mestá už preto, že zemepán nemal záujem na takom rozvoji mesta, kde by samostatný mestský život išiel na úkor jeho vrchnostenských príjmov. Možno sa domnievať, že to bol hlavný dôvod skutočnosti, že do miest v novodobom význame (ako ich chápeme dnes) sa rozvinuli najmä bývalé kráľovské mestá.

Obdobia rozvoja a úpadku sa striedali aj v našom mestečku. To druhé postihlo Dolné Orešany v druhej polovici 17. storočia. Turecké výpady v našej oblasti zosilneli po usadení Turkov v Nových Zámkoch, kedy celá oblasť od Nitry až po Bratislavu ostala otvorená tureckému plieneniu a drancovaniu. Smutným dňom bol 15. august 1663, kedy naša obec vyhorela a veľa ľudí sa dostalo do zajatia.

Tieto strašné tragédie sa odzrkadľujú aj v počte produkovaného vína v Dolných Orešanoch. V obdobiach po nich kleslo jeho množstvo pod pätinu priemeru predchádzajúceho storočia. So stratou hospodárskej sily strácajú Dolné Orešany aj ráz mesta, v neskoršom období ho opäť získavajú.

V roku 1690 zhorela fara a v nej i farská kronika, čím stratila obec základný a najhodnovernejší zdroj údajov o počte a zložení obyvateľstva obce v predchádzajúcom období.

Zachovali sa až matriky z roku 1695. V tomto roku nachádzame v matrike mená: Fandl, Demovits, Schen, Schwarz, Handrich, Joanoschovich, Drahoss, Foglorot, Schmidt, Czipel, Zatkovitz, Rovarik, Hilmar, Palkovitz, Kotonovitz, Valentovitz, Forner, Zabkovicz, Križan, Blaho. Uvedené mená by nasvedčovali, že nemecké obyvateľstvo sa postupne slovakizuje a splýva so slovenským živlom.

Dolné Orešany v 18. storočí

Život v obci ani v tomto storočí nemožno nijako nazvať idylickým. Obec zasiahlo niekoľko veľkých pohrôm. Začiatkom 18. storočia, počas Rákocziho povstania (1707 - 1711) obec dvakrát vypálili cisárske vojská (labanci). Avšak plienili a drancovali obe bojujúce strany. Ako písali pamätníci, bohaté dediny na západnom Slovensku, medzi ktoré možno zaradiť aj Dolné Orešany, kuruci (t.j. rákocziovské povstalecké vojsko) “pálili bez toho, že by ich rabovali”.

K tomuto obdobiu sa viaže ďalší nález mincí v obci vo vinici V. Kloknera, z ktorého sa zachovalo 55 strieborných kusov, a ktorý bol objavený pri prekopávaní na Parceláriách v roku 1947.

Nepokoje, rabovanie, požiare, zdecimovanie obyvateľstva majú za následok neobrobenú pôdu, hlad a epidémie. V rokoch 1708 až 1710 prišli morové epidémie, kedy niekde vymreli celé osady. V Dolných Orešanoch zomrelo 28 osôb (priemer zomrelých v tom období býval v dedine 10 osôb). Po prvej vlne morovej epidémie v okolí, z vďaky za jej zastavenie a ochránenie obce postavili občania v roku 1715 na dolnom konci dediny kaplnku sv. Trojice.

V rokoch 1715 až 1716 bolo také surové počasie, že na severnom Slovensku ešte aj v júni mrzlo a padal sneh. Ďalšia vlna morovej epidémie, ešte rozsiahlejšia a ničivejšia, prišla v rokoch 1737 (zomrelo 42 ľudí), 1740 (zomrelo 35 ľudí), 1749 (zomrelo 56 ľudí). Nasledovali veľké suchá a s nimi požiare, potom dlhotrvajúce dažde a veľké povodne.

O tom, ako sa to týkalo našej obce, hovoria údaje zo sčítania obyvateľstva z roku 1715. Počet daňovníckych rodín v obci v roku 1716 v porovnaní s rokom 1583 klesol zo 65 poddanských rodín na 49.

Po veľkých nepokojoch v krajine, vojnách a epidémiách, pri ktorých je zdecimované ba niekedy aj takmer vyhubené obyvateľstvo v miestnych lokalitách, nastáva prísun obyvateľstva z iných, ešte nepokojnejších oblastí, ktorí hľadajú miesto pre pokojnejší život. V tomto období prichádza k úteku obyvateľstva z juhu Európy, ktorá najväčšmi trpela počas tureckých vojen, smerom na sever. K nám, pod Malé Karpaty prichádza kolonizácia z Chorvátska. Aj do našej dediny prišli buď priamo, alebo sa neskôr priženili. Ich mená sú zakončené na –ič a vyskytujú sa v našej obci dodnes.

Prisťahovalci rozličných kolonizácií či období splynuli s miestnym obyvateľstvom a zároveň si odovzdali svoje skúsenosti a poznatky napr. vinohradnícke skúsenosti a remeselnícke zručnosti. V obciach bolo toto splynutie jednoduchšie ako v mestách, kde sa usadzovala najmä uhorská šľachta z maďarských území ovládaných Turkami. V roku 1736 sa obyvateľstvo v Dolných Orešanoch uvádza už ako čisto slovenské.

Vinohradníctvo ostáva aj naďalej hlavným zdrojom príjmov v dedine. Vinice v Orešanoch sa osvedčili natoľko, že Matej Bel vo svojom diele Nitilia Hungariae roku 1736 spomína, že orešanské víno je lepšie od samého porýnskeho. V dokumentoch z toho istého roku 1736 je obec uvádzaná ako čisto slovenská.

V prvej polovici storočia bola v kostole urobená nová krásna kazateľnica.

Obyvateľstvo dediny je hospodársky podnikavé. Dokladá to aj zavedená vlastná obecná dokumentácia. V roku 1750 si začala obec viesť akúsi vlastnú “pozemkovú knihu” s nadpisom “Anno 1750. Perecka kniha na všeljaké Grunti v Chotári Mestečka Dolno-orešanského ležiace učinena za času Uradnika Pána Joannes Scultety, za Duchovného Pána Michala Grosza, za Richtarství na ten čas múdreho a opatrného muža Šimona Kloknera Rok od Roku trvaici”.

Zastavme sa pri zápise uvedenom asi v polovice knihy, ktorý sa vzťahuje ku kúpe vyklčovaného lesa v panskom orešanskom háji. Takýto les kúpili poddaní Dolných Orešian od grófa Pálfyho v rokoch 1770 – 1771 s povinnosťou ho zúrodiť a prerobiť na vinohrady. Poddaní zložili spolu 2 779 florénov a 5 denárov, za ktoré im v dubovom lese boli vymerané čiastky podľa toho, koľko zložili peňazí (v šidunkoch od Ompitála, od Orešian, konca kostolnej, poniže dlhovskej cesty). Poddaní boli na 10 rokov oslobodení od všetkých povinností k vrchnosti vzťahujúcich sa na túto pôdu. Kto však kúpené pozemky obrátil iba na role, bol za ne oslobodený od poddanských povinností iba na dobu 5 rokov. Po vypršaní tejto lehoty boli poddaní povinní z takto kúpenej a zúrodnenej pôdy dávať od vinohradov aj od rôl ôsmu čiastku dorobeného úžitku do panskej pokladnice a doviesť ju na miesto, kde panstvo určí.

Priezviská, ktoré sú v tomto zozname uvedené, ak ich napíšeme súčasným pravopisom, sa málo odlišujú od súčasných priezvisk v obci a okolí: Žák, Demovič, Notný, Lančarič, Belica, Sekerka, Štajger, Forner, Kubíček, Brestovanský, Šaštinský, Čípel, Gőrőg, Križan, Benovič, Dobšovič, Braniš, Klokner, Gergel, Straka, Krajčovič, Sokol, Lošonský, Malacký, Fandel, Spevák, Kovačič, Mutek, Hrebíček a iné.

Panovníčka Mária Terézia (vládla 1740 - 1780), chcejúc spravodlivejšie upraviť práva a povinnosti vrchnosti a všetkých poddaných v krajine, vydala jednotný celokrajinský urbariárny patent tzv. tereziánsky urbár. Znamenal súpis všetkej obhospodarovanej pôdy v krajine a ustanovenie veľkosti jednej poddanskej usadlosti podľa typu hospodárenia a bonity pôdy v jednotlivých obciach a osadách. Podľa rozsahu pôdy, ktorú poddaný užíval, boli písomne stanovené jeho povinnosti k vrchnosti, pracovné, naturálne a peňažné jednotky.

V roku 1785 bolo dôsledné sčítanie – Jozefínske, z ktorého možno zistiť aj národnostné zloženie obyvateľstva. V celom Uhorsku bolo 11 379 obcí, z toho maďarských 3 668, teda necelá tretina. Obcí ostatných národností bolo 7 711, z toho slovenských 2 762. Obec Dolné Orešany sa hlásila k slovenskej národnosti.

Možno predpokladať, že pracovné možnosti v obci mohli mierne ovplyvňovať už v tomto období prvé vznikajúce manufaktúry. Napríklad do obcí v okolí Trnavy sa rozvážala na pradenie na kolovratoch bavlna z manufaktúry v Šaštíne, ktorá vznikla v roku 1736 a pracovala takmer 100 rokov. Vyrábala bavlnené látky a bola známa v celej strednej Európe.

V roku 1796 znovu vypukol mor, v ktorom v našej obci zomrelo 127 obyvateľov, zatiaľ čo ročný priemer býval vtedy okolo 40 osôb.

Dolné Orešany v 19. storočí

Koniec osemnásteho a devätnáste storočie prináša aj do našej dediny závany národnouvedomovacích procesov. V okolitých obciach pôsobí ako kňaz ľudovýchovný spisovateľ Juraj Fándly, v Trnave sa zakladá Slovenské učené tovarišstvo. V obci sa v r. 1808 narodil národnokultúrny pracovník Anton Aniáš Dobšovič, v r. 1816 cirkevný spisovateľ Štefan Belica, v roku 1844 básnik a publicista Štefan Dobšovič.

Začiatkom storočia, v roku 1818 zomrel dolnoorešiansky rodák Michal Sokol. Zanechal po sebe niekoľko nadácií. Na štúdium mladíkov z jeho rodiny zanechal 15 000 zlatých, ak takí nebudú, tak iným študentom z obce. Dolnoorešianskym žobrákom zanechal 1 000 zlatých, na zvon – umieráčik, koľko bude treba a 1 000 zlatých pre obecnú pokladnicu. Z tejto poslednej nadácie sa doteraz zachovala v Okresnom štátnom archíve v Trnave zápisnica, ktorá dokumentuje používanie tohto fondu vyše jedno storočie. Fond sa používal ako úverový pre občanov obce v rokoch 1827 – 1919. Z požičanej sumy platili dlžníci ročne 6%, neskôr občania svojpomocne obnovili pôvodnú sumu, s ktorou naďalej podobne hospodárili. Začiatkom 19. storočia, v roku 1809 prišla nová morová epidémia, kedy zomrelo 97 ľudí, v nasledujúcom roku 1810 už len 67. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1828 bolo v obci 184 domov a 1096 obyvateľov.

Najväčšia morová rana doľahla na obec roku 1831, kedy bol vymeraný osobitný cintorín pre obete moru. Nachádzal sa vyše mlynov a jeho domáci názov je Kolerický cintorín.

Táto istá metla riadila v obci aj v rokoch neskorších. Tak v roku 1848 v mesiacoch november a december zomrelo 35 ľudí na mor. V nasledujúcom roku ešte 12 obyvateľov. Ale v tom istom roku trápilo obec aj iné nešťastie. Tridsaťdva malých detí zomrelo na “himlô”, osýpky. V roku 1835 zomrelo na mor 15 ľudí. Aj v roku 1866 zúrila táto strašná choroba a v mesiaci september jej padlo za obeť 8 osôb a v mesiaci október 45, spolu teda 53 obyvateľov.

Na základe Urbárskeho patentu z roku 1853 a zákonného článku z roku 1871 boli začaté komasačné práce. Ich cieľom bolo scelenie rozdrobených pozemkov. Komasačné spory riešil komasačný súd.

Najvýznamnejším zásahom do života dedinského obyvateľstva v celej Habsburskej monarchii v 19. storočí bolo zrušenie poddanstva v roku 1848. Znamenalo možnosť uvoľnenia obyvateľstva zo závislosti od zemepána, napríklad zrušilo sa súdne právo zemepána, prestala povinnosť robotovať na panskom a platiť zemepánovi (vrchnosti) poddanské dane. Daňové a iné povinnosti obyvateľstva boli určené iba voči štátu. Zo šľachtického pôdneho fondu sa vyčlenila urbárska pôda, ktorá sa stala vlastníctvom usadlíkov.

Ďalšia udalosť, ktorá na 50 rokov ovplyvnila Uhorsko a v mnohom negatívne poznačila život obyvateľstva na Slovensku bolo Rakúsko-Uhorské vyrovnanie, od ktorého sa aj v našej dedine stáva štátnym jazykom maďarčina. Ako zasiahlo našu obec sa môžeme domnievať iba nepriamo. Obecné zápisnice z tohto obdobia sú písané povinne v maďarčine. Z významných rodákov narodených koncom storočia sa Jozef Belica (Belicza) stal známym maďarským vedcom.

V roku 1876 boli v miestnom kostole dané nové oltáre a niekedy v tomto období bol prerábaný stred monštrancie.

V rokoch 1880 – 1890 obec postihlo krupobitie, neúroda, choroby viniča. Obrábanie vinohradov sa postupne zanedbávalo, prestali sa vysádzať nové. Značná časť takto neobrobených vinohradov, kde sa po stáročia rodilo kvalitné víno, zarástla burinou a tŕním.

Dolné Orešany na prahu 20. storočia

Ako ukazuje fotografia stredu obce z roku 1905, v dedine boli popri sebe postavené štítové domy, otvorené dvory so stavaniami po oboch stranách dvora a s viacerými obydliami i domy so slamenou strechou. Dedina dokázala do seba vstrebať prichádzajúce kolonizačné prúdy, prevziať ich skúsenosti a poznatky a pritom si zachovať vlastný osobitý ráz. Na začiatku storočia, v roku 1900 mala obec 1198 obyvateľov a 221 domov.

Prelom storočia zastihol dedinu v ťažkej hospodárskej situácii. Stáročný zdroj príjmov obyvateľstva, vinohrady, ako uvádza obecná kronika, boli v roku 1900 už celkom zničené filoxérou (voška viničová, koreňová forma), keď iné choroby ich veľmi poškodili už aj v desaťročí predtým.

Následkom tejto pohromy začalo hromadné sťahovanie obyvateľstva “za chlebom” najmä do USA. Otcovia rodín odchádzajú za zárobkami, doma ostávajú manželky s deťmi a starí ľudia. Títo neboli schopní zakladať nové vinice a čakať 5 i viac rokov na úrodu.

Obyvateľstvo hľadá nové zdroje obživy, začínajú sa vo väčšom množstve pestovať obilie a okopaniny. Časť mužov z dediny pracovala v horách ako lesní robotníci – drevorubači. Ako sa dalo v takýchto podmienkach postarať o väčšiu rodinu ukazujú zachytené spomienky rodáka Floriána Švončinára, narodeného v roku 1903.

“Môj otec, keď skončil dennú prácu v horách urúbal kus dreva, keď bol sneh a ľadovica toto drevo smikoval až domov. Horšie to bolo, keď bola holá zem. Vtedy ho musel nosiť na pleci z diaľky až 5 km. Drevo sme doma popílili na dĺžku 50 cm, pokálali na polienka, štyri polienka so slamou zviazali (tomu sa hovorilo viazanička dreva). Na jar, keď už cesty trochu obschli, otec naložil viazaničky na drevenú káru, ktorá mala okované kolesá železnými ráfami. Na takúto káru sa položilo 120 – 130 viazaničiek, čo malo váhu asi 200 kg.

O tretej hodine v noci sa otec zapriahol do naloženej káry a ťahal ju do Trnavy, kam sme išli drevo predať. Cesta trvala 4 hodiny. V tom čase neboli ešte valcované cesty. Po okrajoch navozili majitelia záprahu kubíky hrubého kamenia, robotníci, ktorí nemali záprahu museli toto kamenie zdarma rozhrnúť naprostred cesty. Po tomto rozhrnutom kamení museli furmani koľaje uvoziť. Kone a voly museli mať železné podkovy, inak by si boli dorezali kopytá. Po takto, ako-tak furmanmi uvozenej koľaji, sme dopravili drevo do Trnavy na vzdialenosť 13 km. My starší súrodenci sme zozadu tlačili otcovu káru. Z každej strany tlačil jeden po uvozenej koľaji. Otec ale musel šľapať a ťahať káru po prostriedku, kde nebolo uvozených kameňov. Z koľaje sa nesmelo vybočiť.

Dopravené drevo sme vozili po trnavských uliciach, otvárali sme brány a kričali sme po dvoroch “kúpte si viazaničky”. Trnavské gazdinky to už poznali. Takto sme drevo vyponúkali a popredali jednu viazaničku za 3 grajciare. Za utŕžené peniaze kúpil otec obuv, oblek a požívaniny, skrátka čo bolo treba. Do Trnavy sa chodilo na trhové dni v utorok a piatok. Vtedy sa nás Orešancov s takto naloženými plnými kárami zišlo na ceste 30 – 40. Celá karavána zapriahnutá ľudskými ťahúnmi. Bola to doslova kalvária.”

Toto je pravý obraz života dolnoorešianskych občanov ešte pred 1. svetovou vojnou. Cez ňu a ešte dlho po nej nebolo iných zárobkových možností.

“V letných mesiacoch naša matka a my, odrastenejšie deti, sme chodili do hôr zbierať lesné plody (jahody, čučoriedky, maliny a iné). Tieto chodila matka predávať do Trnavy. Asi 15 kg kôš si dala na chrbát, druhý asi 10 kg si uviazala na krk pred seba a takto obťažená išla tento náklad odpredať. My deti sme sa nemohli dočkať, kým matka príde z Trnavy. Išli sme jej naproti aj 5 km. Keď sme ju stretli, nedočkavo čakajúci v priekope vedľa cesty, musela nás hneď na ceste podeliť. Každý dostal jednu žemľu a dajaké cukríky. To bola naša najväčšia maškrta. Potom sme išli domov povedľa nej ako kurčatá vedľa kvočky.

Letnej obuvi sme žiadnej nemali, iba nejakú na nedeľu. Cez týždeň sme behali bosé. Aj otcovi sme tlačili káru do Trnavy bosé, po koľajach bolo prachu zmiešaného so štrkom, v ktorom sme sa borili po členky. Doma sme chodili na strniská pásť husi a zbierať klásky. Dolné Orešany sú podhorská vinohradnícka kamenistá obec. Každý večer sme kňučali ako malé mačence a ukazovali matke poprerážané palce a prsty na nohách. Tieto tŕním a kameňom dopichané nohy nám musela matka poumývať, boľačky namastiť a pouväzovať. Cez deň pri šantení sme na bolesti znovu zabudli.”

Podaktorí vysťahovalci sa vracajú v rokoch 1908 – 1910, za ušetrené peniaze budujú nové vinice na amerických podpníkoch. Avšak onedlho vypukla svetová vojna a nové vinice ostali na ženy, deti a starcov, teda sily, ktoré ich neboli schopné náležite obrobiť a počas vojny schátrali.

V roku 1914 (15. marca) si občania svojpomocne, t.j. zložením a združením svojich úspor ako vstupného kapitálu, zakladajú predajňu potravín Potravné družstvo, ktoré malo 42 členov.

Prvá svetová vojna

V uhorskej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie, do ktorej patrilo Slovensko do roku 1918, bola začiatkom tohto storočia národnostne napätá situácia. Označenie “žalár národov” ozrejmí situáciu, ktorá viedla k zastreleniu následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželky Žofie v júni 1914 v Sarajeve. Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku, do ktorej sa čoskoro zapojili mnohé štáty Európy a cisár vyhlásil mobilizáciu.

Počas vyše štvorročného trvania vojny, za ideály, ktoré boli mŕtve už dávno pred jej vypuknutím, narukovali z dediny všetky mladšie ročníky mužov. Ich veľký počet môžeme usudzovať z toho, že len tých, čo zahynulo vo vojne, bolo 41.

Obec v I. ČSR

Koniec prvej svetovej vojny priniesol rozpad takmer tristoročnej Habsburskej monarchie, ktorá od roku 1867 niesla názov Rakúsko-Uhorsko.

Vznik novej Česko-slovenskej republiky 28. okt. 1918 sa vybojúval dlho predtým, počas rokov prvej svetovej vojny zložitými diplomatickými cestami, pomocou našich krajanov v zahraničí i na bojiskách. Posledná zápisnica obecného zastupiteľstva v maďarčine je z 28. septembra 1918. Prvá zápisnica v slovenčine je z 24. mája 1919, takmer celá venovaná problémom vedenia notárskej kancelárie.

Poľnohospodársky charakter našej obce sa zachoval aj po roku 1918. Po skončení prvej svetovej vojny sa z USA vrátilo veľa vysťahovalcov, ktorí spolu s domácimi občanmi vysadili orešianske svahy ušľachtilým viničom. Pestuje sa hrozno rôznych odrôd od čierneho dolnozemca (hybrid) a portugalského červeného (portovízel) až po všetky odrody bieleho hrozna.

Podľa zákona o pozemkovej reforme z r. 1919 boli prideľované a predávané záujemcom pozemky v hone Parcelárie. Rozdeľovaná bola pôda, ktorá bola zabraná z panských majetkov na základe už uvedeného zákona. Boli zaberané pozemky, ktoré presahovali 250 ha na jedného vlastníka. V obci boli zriadené dva urbariáty: pasienkový na ploche cca 6 ha poľnohospodárskej pôdy a lesný na ploche cca 38 ha lesa v lokalite Slepý. (Urbariátne spoločnosti boli zoskupením viacerých vlastníkov, ktoré užívali alebo obhospodarovali a spravovali tento majetok spoločne.)

V roku 1923 boli inštalované na veži kostola nové zvony.

V druhej polovici dvadsiatych rokov sa už naplno prejavujú dôsledky hospodárskej depresie aj v obci. Zisk z odpredaných poľnohospodárskych produktov nestačí pokrývať ani výrobné náklady, roľníci sa začínajú topiť v dlžobách.

V roku 1926 firma Prvý trnavský parný mlyn, aby sa udržala, zriadila niekoľko výmenných staníc mlynárskych výrobkov za obilie. Jedna takáto bola aj v Dolných Orešanoch do roku 1935. Podstata činnosti spočívala v tom, že na výmennú stanicu sa za prinesené obilie hneď vymieňali mlynárske výrobky a bola tu aj možnosť bez pôžičky si požičať múku za obilie z budúcej úrody.

V roku 1929 bolo do obce zavedené elektrické osvetlenie. Do tejto doby sa svietilo iba petrolejovými lampami alebo sviečkami. Pouličné osvetlenie obce nebolo. Zavedeniu elektriny mnohí nedôverovali, báli sa, že do domu, v ktorom bude zavedená elektrina budú biť blesky. Odvážnejší si (podľa miestnej kroniky) dávali zaviesť elektrinu do jednej izby.

V 30. rokoch bola značná časť nových vinohradov v plnej sile plodnosti a v tejto dobe nastal opätovný rozmach vinohradníctva. Avšak boli to roky svetovej hospodárskej krízy, veľkoobchodníci vína ponúkali v Dolných Orešanoch za 1 kg modrého hrozna 0,50 Kčs a za 1 liter muštu 1 Kčs, čo nekrylo ani 50% výrobných nákladov.

Prínosom k riešeniu vzniknutých problémov s realizáciou hrozna a vína bolo založenie veľkopivnice a veľkoskladu vína v obci. Dolnoorešiansky rodák Jožo Belica v obchodnej dohode s trnavskou vinárskou firmou v roku 1932 vykúpil všetko ponúknuté hrozno z Dolných a Horných Orešian v dvojnásobnej cene ako ponúkali cudzí kupci hrozna. Založenú firmu postupne rozširoval, vybudoval účelovú veľkolisovňu hrozna a veľkopivnicu, kde zamestnával 15 pracovníkov z obce.

Spoločenský a hospodársky život obce v prvej polovici tohto storočia ilustrujú záznamy z evidencíí, ktoré sú archivované v Štátnom okresnom archíve v Trnave. V súpise obecného majetku z roku 1934 sú uvedené 2 budovy školy, 1 budova obecnej nemocnice – chudobinca, 1 obecná stodola a 22 pozemkov. Z movitého majetku bolo najvýznamnejším poľovné právo.

V období prvej ČSR boli v obci činné tri politické strany, a to: Republikánska strana (Ján Žák, Dominik Braniš), Slovenská ľudová strana Hlinková (Pavel Vandák) a Sociálnodemokratická strana (Ján Kubíček, Viliam Spevák).

O spoločenskom živote v obci môžeme usudzovať podľa spoločenských organizácií, ktoré boli uvedené ako činné v rokoch 1930 – 1948. Z nich niektoré majú charakter družstevnej obchodno-hospodárskej činnosti. Spolok sv. Vojtecha bol pravdepodobne najstarší vtedy činný spolok, avšak v zachovalej okresnej evidencii nie je uvedený. V Svätovojtešských kalendároch tohto obdobia je každoročne uvádzaný a v roku 1930 mal v obci 92 členov.

Za 20 rokov v rokoch 1929 – 1949 sa v obci vydalo 53 stavebných povolení. V rokoch 1940 – 1942 bolo v obci evidovaných 326 bicyklov.

Na silné slovenské národnostné cítenie občanov poukazuje aj výpis z uznesenia zo zasadnutia obecného zastupiteľského zboru v Dolných Orešanoch zo dňa 9. okt. 1938, kde sa uzniesli zaslať telegram tohto znenia: “Vysokovážená Slovenská vláda Slovenskej krajiny v Bratislave! Naplnený neskonalou radosťou srdečne víta a oddáva sa jej k verným službám zastupiteľský zbor obce Dolné Orešany s privolávaním Živ Boh prvú Slovenskú vládu Slovenskej krajiny! Bože pomáhaj k šťastnej budúcnosti slobodného Slovenska.”

Druhá svetová vojna

Na bojovom poli v druhej svetovej vojne i v Slovenskom národnom povstaní bolo mnoho vojakov i z našej obce. K ruským oddielom prešli a tam vstúpili do armády čatár František Bubán, slobodník Róchus Belica, vojaci Gabriel Kocmál a František Schmidt.

Prvé partizánske oddiely v okolí sa utvorili 15. aug. 1944 a pôsobili až do príchodu Červenej armády. Združovali sa v teréne Malých Karpát a podporovali ich obyvatelia osamelých domov na pohorí v okolí obce i obyvatelia obce. V januári 1945 skupina partizánov bývajúca v Dolnom mlyne bola prezradená, podarilo sa im však utiecť, ale mlynár Ján Duran bol odvlečený do koncentračného tábora. Chytený bol aj partizán František Jurkovič a tiež bol odvlečený do koncentračného tábora. Do zajatia a následne do koncentračných táborov boli odvlečení aj príslušníci trnavskej vojenskej posádky a ďalší vojaci, účastníci SNP: Vendelín Straka, Emanuel Lošonský, Jozef Vykydal, Imrich Lančarič, Silvester Dobšovič.

30. marca 1945 prichádza transport nemeckého vojska do dediny. Zdržali sa do večera, kedy začali urýchlene odchádzať smerom na Trstín. Celú Veľkonočnú nedeľu bolo ticho, ľudia si pripravovali skrýše, nakoľko bolo od Trnavy počuť streľbu, ktorá cez noc utíchla. Na Veľkonočný pondelok asi okolo piatej prichádzali ruskí vojaci. Strhla sa ojedinelá streľba medzi ruskými a nemeckými vojakmi. Delová strela zapálila stodoly na dolnom konci dediny.

Najväčšiu obeť v rokoch druhej svetovej vojny, vlastný život, priniesli: Štefan Braniš, Melichar Dobšovič, Karol Gergel, František Schmidt, Ignác Vadovič.

Vývoj obce po roku 1945

Po skončení vojny bol vytvorený národný výbor na čele s Rudolfom Dusíkom, ktorý sa staral o poriadok v obci až do 4. mája 1945, kedy bol zvolený Ján Kubíček.

Prvé voľby v novoobnovenej Československej republike boli 25. mája 1946, ale až v októbri 1946 sa stáva predsedom NV Imrich Braniš, člen demokratickej strany.

Nasledujúci politický vývoj v republike nachádza svoj odraz aj v obci. Po 2. februári 1948 sa do čela vlády dostáva KSČ, v našej obci sa predsedom NV stáva Štefan Žák. Sú vytvorené komisie ako zásobovacia, vyživovacia, poľnohospodárska, ktoré sa starali o zásobovanie obyvateľstva a obrábanie pôdy.

Po roku 1947, kedy bola v celom štáte katastrofálna neúroda, rozmáhal sa čierny obchod, a preto bol zavedený lístkový systém predaja, podľa ktorého si každý občan mohol kúpiť určené množstvo potravín a textílií. Trval až do júna 1953.

V roku 1949 sa začínajú rušiť obvodné notariáty a na MNV je pridelený tajomník. Obvodný notariát v Horných Orešanoch bol zrušený 15. júna 1950, bývalá notariátna agenda Dolných Orešian sa odlúčila, avšak matrika ostala spoločná až do roku 1991.

Od januára 1949 sa začína v republike prvý päťročný plán. V obci sa počas neho postavila budova MNV (na hornom konci dediny, potom klub SZM a Zväzarm), previedla sa regulácia potoka tečúceho dedinou, bol postavený pomník padlým, na ktorý sa zozbierali peniaze medzi obyvateľstvom. Najväčšou sumou prispelo ČSM, a to 20 000 Kčs a potravinové družstvo 10 000 Kčs. V tomto období bol tiež obnovený stĺp hanby.

V rokoch 1948 – 1953 došlo celoštátne k povinnému zlučovaniu potravinových družstiev s Jednotou, ľudovým družstvom.

V roku 1955 bol zakrytý potok na hornom konci dediny a boli ponechané iba otvory pre naberanie vody.

V roku 1958 bola vybudovaná autobusová čakáreň.

V roku 1960 vybudovaný miestny rozhlas, ktorý bol v roku 1975 prebudovaný a slúži dodnes. Do tých čias oznamovanie novostí v dedine zabezpečoval bubeník, v miestnom nárečí nazývaný “kižbír”.

V roku 1960 sa začala výstavba vodovodu a kanalizácie pre novú školu.

V roku 1961 bol vodovod zavedený na stredisko JRD a postupne do celej obce.

V roku 1961 bola dokončená nová budova školy, ktorá bola slávnostne otvorená 24. septembra 1961.

V roku 1964 bol vybudovaný rezervoár vody pri vinárni Orešanka. Po napojení celej dediny na vodovod, prameň v údolí Koza nestačil a robili sa ďalšie náhradné vrty, neboli však postačujúce. Z toho dôvodu bol pripravovaný projekt na napojenie vodovodu na zdroje v Horných Orešanoch a 25. 11. 1985 bola kolaudácia rozšírenia vodovodu.

V roku 1964 bolo upravované okolie nového obchodu s potravinami a pohostinstva. Po obvode dvora boli vysadené topole, vo dvore bolo vybudované kolo, na ktorom bývali tanečné zábavy.

V tomto roku bolo zriadené tiež miestne holičstvo a kaderníctvo v budove starej školy.

V roku 1969 bolo osvetlenie v obci prebudované na vývojkové. V tomto roku tiež odkúpila Jednota od JRD vináreň Orešanku, pri ktorej neskôr pristavila ubytovňu. V roku 1982 boli Jednote odpredané budovy starých škôl, v ktorých táto zriadila predajne mäsa a rozličného tovaru.

V roku 1969 boli postavené základy Domu smútku, ktorý bol dokončený v roku 1971. V roku 1984 sa robil na miestnom cintoríne súpis hrobov, o štyri roky neskôr nové oplotenie. Bola tiež vyasfaltovaná prístupová cesta na cintorín a zakúpený chladiaci box do Domu smútku. O dva roky neskôr sa na cintorín zaviedol vodovod a prípojky na polievanie.

V roku 1973 bol položený základný kameň nového kultúrneho domu obce. Jeho výstavba trvala tri roky a do užívania bol odovzdaný 18. dec. 1976. V komplexe budov pri kultúrnom dome je sídlo Obecného úradu Dolných Orešian, Pošty a Obecnej knižnice. V roku 1993 tu bola dobudovaná obradná sieň a kuchyňa pre príležitostné hromadné stravovanie pri spoločenských, občianskych a iných príležitostiach.

V rokoch 1992 – 1994 sa vybudovala v časti dediny Horné humná cesta, vodovod a elektrické vedenie.

V roku 1994 bol vybudovaný chodník vedľa cesty od križovatky v strede dediny smerom ku kultúrnemu domu. Na jeho výstavbu bol príspevok s účelového amerického fondu.

Dolnoorešiansky kroj

Tradičný ľudový odev v Dolných Orešanoch patrí medzi tzv. trnavské kroje. Tieto sú považované za jedny z najbohatších na Slovensku. Výskumy ľudových krojov robené v Dolných Orešanoch potvrdili mimoriadne predkresľovanie a vyšívačské umenie našich žien. Základnou súčasťou kroja bol rubáš z nebieleného konopného plátna. Horná časť sa nazývala oploečko, na ktoré sa prišíval vlastný rubáš. Na rubáš sa obliekali rukávce, ktoré kryli plecia a ruky. Rukávy sa nad lakťom stiahli okolo ruky a zvyšok dolnej časti tvoril akoby volán nazývaný tacle. Bývali podľa účelu odevu rôzne zdobené, najmä vyšívané. Výzdoba rukávcov sa sústreďovala na tacloch, krézli, hornej časti rukávcov a na obojku. Na obojok pod hrdlo sa pripínala mašľa. Na rubáši sa nosili sukne. Vzadu hore boli sukne nabraté. Často sa obliekalo i viac sukní, alebo spodníc. Na rukávce sa nosil živôtik zvaný lajblík, alebo dlhá mentieka, kabát podšitý bielou kožušinou, alebo kožuchy z bielej kožušiny, srsťou dnu. Zimným oblečením boli tiež ženské kabátiky kacabaje. Dievčatá chodili obyčajne s nepokrytou hlavou, na slávnostnejšie príležitosti nosili stužky, čepce.

Základnými súčasťami mužského kroja boli gate a košeľa. Gate sa šili z nebieleného konopného plátna. Košele, ktoré okolo výstrihu ukončoval obojek, sa zaväzovali šnúrkami. Sviatočné košele mali bohato vytkávané a vyšívané rukávy. Košele z jemnejších materiálov sa zdobili najmä výšivkou a na obojok sa pripínala mašľa. Vrchným odevom mužov boli krátke kabáty, kabanice. Muži nosili na hlavách plstené klobúky širáky, v zime kožušinové baranice. Mladí však nosili aj v zime klobúky, pod ne pletené čiapky z bavlny.

Použitá literatúra : Publikácia o Dolných Orešanoch

Stránka

  • 1

 

 

 

 

 

 

 


Stránka

  • 1